Päť rozprávkových hier

od Ľubomír Feldek

Lomidrevo Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo Keď má bača šťastie na zázraky Popolvár Tri Prasiatka a Vlk Úžerník Ľadové zrkadlo Ľubomír Feldek je jedným z posledných žijúcich klasikov slovenskej literatúry, osobitne poézie, drámy a prekladu, ale aj prózy pre deti a esejistiky. Ak by som mal v skratke charakterizovať jeho rozsiahle dielo, vyzdvihol by som okrem dobovej aktuálnosti, často zvýraznenej satirickým švihom, nebývalú všestrannosť, hravosť, ľahkosť, humor, bohatú obraznosť, jazykové majstrovstvo čistej slovenčiny, hru s jazykom, ambíciu osloviť zároveň detského i dospelého čitateľa či diváka. Toto všetko nachádzame aj vo Feldekových rozprávkových hrách, vytvorených v období od deväťdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Všetky tieto skúsenosti a záľuby sa prirodzene stretli pri písaní rozprávkových hier pre deti, publikovaných v tomto zborníku, ktoré tvoria samostatnú skupinu v rámci Feldekovej dramatickej tvorby. Príznačný pre autora je fakt, že aj v týchto hrách sa inšpiroval rozprávkou len voľne. Hoci sú tieto hry prvotne určené deťom, spôsobom, akým sú napísané, rôznymi narážkami a slovným humorom, vedia osloviť aj dospelých. Feldek opäť využíva hravosť, antiiluzívne a interaktívne prvky, miešanie činohry a spevohry, veršované časti. Práve verše sú najsilnejšou zbraňou autora. Päť rozprávkových hier Ľubomíra Feldeka predstavuje výzvu pre slovenské divadlá, výzvu, ktorú sa istotne oplatí prijať. Z divadelného hľadiska sú to krehké texty, úspešnosť ich inscenovanej podoby závisí do veľkej miery od invencie divadelníkov. Vždy, keď sa Feldekove texty šťastne stretnú s adekvátnou javiskovou realizáciou, sme a budeme svedkami silných divadelných zážitkov. Juraj Šebesta ĽUBOMÍR FELDEK (* 9. 10. 1936 Žilina) Pochádza z úradníckej rodiny. Základné a stredné vzdelanie získal v Senici a v Žiline, kde v roku 1954 aj zmaturoval. Po skončení strednej školy študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ však musel roku 1958 odísť v súvislosti s politickou perzekúciou otca. Zároveň mu na jeden rok zamedzili možnosť uzavrieť vysokoškolské štúdium štátnou skúškou, ktorú napokon vykonal v roku1959. Po skončení štúdia pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 1961 – 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, v rokoch 1973 – 1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a súčasne aj ako dramaturg divadla Nová scéna v Bratislave. V novembri 1989 sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa denníka Verejnosť. Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia: v roku 1961 Cenu Ivana Kraska za debut Jediný slaný domov, v roku 1979 titul zaslúžilý umelec; v roku 2007 ho ruský prezident Vladimír Putin vyznamenal za „veľký príspevok k rozvoju rusko-slovenských kultúrnych vzťahov“. V roku 2008 dostal Krištáľové krídlo 2007 v kategórii Literatúra a publicistika. Je autorom viacerých básnických zbierok, prozaických kníh i divadelných hier pre deti i pre dospelých. Okrem vlastnej literárnej tvorby sa dlhodobo venuje prekladom poézie a drámy. Žije v Prahe a v Bratislave.