Rozprávka o šarkanovi, ktorý sa bál lietať
Na kuchynskom stole ležal šarkan. Mal belasé brucho, žlté líca a chvost so siedmimi mašľami. Šiesta bola trochu nakrivo. Tomáš ju uviazal sám a odmietal ju prerobiť, pretože vraj vyzerala ako motýľ, ktorý práve kýchol. Šarkanovi sa páčila. Keď cez otvorené okno zafúkalo, jediná zo všetkých mašieľ sa obrátila opačným smerom.
„Budeš sa volať Uzlík,“ povedal Tomáš a pripevnil šnúrku. Uzlík spokojne zašušťal. Bol hotový. Bol krásny. Na stole sa mu výborne ležalo. Potom Tomáš odložil lepidlo, obul si tenisky a povedal: „Poď, pôjdeme na kopec.“ Uzlík pozrel cez okno. Obloha bola oveľa väčšia než kuchynský strop. Zrazu mu pripadalo, že má veľmi tenké brucho.
📖 1. Kopec bol priveľmi vysoký
Cestou niesol Tomáš Uzlíka opatrne pred sebou. Mama kráčala za nimi s dekou a jablkami. Za poslednými domami sa otvorila lúka. Neboli na nej stromy, iba tráva, zopár sedmokrások a na druhej strane plota tri kravy. Všetky žuli. Jedna pritom vyzerala, akoby nad niečím veľmi dôležitým premýšľala. Uzlík si pomyslel, že možno nad tým, prečo niekto dobrovoľne chodí na kopec.
Hore vietor potiahol Tomáša za bundu. Potom mu obrátil golier a rozstrapatil vlasy. Fúkal si podľa seba a na nikoho nečakal. Tomáš zdvihol šarkana. „Tak čo, Uzlík?“ Uzlík sa pozrel dolu svahom. Tráva odrazu vyzerala ďaleko. Konce chvosta sa mu roztriasli. „A čo keď spadnem?“ zašepkal. Skôr než Tomáš stihol vykročiť, zvinul okraje dovnútra, schoval žlté líca a stiahol mašle pod seba.
V Tomášových rukách zostal belasý balíček. Trčala z neho iba nakrivo uviazaná mašľa. „Nechcem,“ ozvalo sa zvnútra. Tomáš zastal. Šnúrka mu voľne visela pomedzi prsty. Chvíľu sa díval na balíček a potom si čupol. „Dobre. Položím ťa sem?“ Uzlík vystrčil kúsok líca. Pod nimi bola mäkká tráva. „Sem áno.“
📖 2. Miesto vedľa tenisky
Tomáš si sadol vedľa neho. Neťahal za šnúrku ani nenarovnával zvinuté rohy. Položil cievku k teniske a odtrhol steblo, ktoré ho šteklilo na členku. Mama rozprestrela deku o kúsok ďalej. Z vrecka jej vykuklo jablko. „Môžeme tu len sedieť,“ povedal Tomáš. Uzlík chvíľu počúval. Čakal, či za tým nebude ešte nejaké slovo. Napríklad ale. Nebolo.
„A čo keď spadnem?“ ozval sa znovu. „Bojíš sa toho pádu?“ spýtal sa Tomáš. Balíček zašušťal. „Že sa mi pokrčí nos. A odtrhne chvost. A zostanem hore sám.“ Tomáš si pritiahol kolená. „Nos ti neviem sľúbiť bez pokrčenia. Ale šnúrku budem držať. A môžeme zostať celkom nízko.“ Uzlík neodpovedal. Tomáš mu teda začal rozprávať o kravách.
„Tá prostredná má na čele mapu.“ Uzlík vykukol. „To nie je mapa. To je zemiak.“ Krava zdvihla hlavu. Pozrela sa na nich tak vážne, až sa Tomáš zasmial do rukáva. Uzlík povolil jeden zvinutý roh. Vietor mu pod neho strčil chladný prst. „Ešte nie,“ povedal Uzlík. Tomáš prisunul dlaň k jeho okraju, aby sa nechvel. A zasa iba sedeli.
📖 3. Vietor na skúšku
Po chvíli Uzlík vysunul celý chvost. Sedem mašieľ si ľahlo do trávy ako unavený sprievod. „Čo vlastne ten vietor robí?“ spýtal sa. Tomáš zdvihol koniec chvosta medzi dvoma prstami. „Pozri.“ Mašľa sa pohla doprava. Potom doľava. Potom ho švihla po nose. „Najprv mi asi skúša odmontovať nos,“ povedal Tomáš. Uzlík sa potichu zachichotal. Jeho smiech znel ako pokrčené papierové vrecko.
„Mohol by skúsiť iba chvost,“ navrhol. Tomáš nechal šarkana ležať a podržal vo vzduchu len posledné dve mašle. Vietor ich nadvihol. Pustil. Znova nadvihol. Potom odišiel rozhýbať trávu za plotom, hoci ho tam nikto nevolal. „Nemá poriadok v práci,“ poznamenal Uzlík. Narovnal druhý roh. Belasé brucho už bolo celé vidieť, ale pri každom silnejšom závane sa trochu stiahlo.
Tomáš počkal, kým sa vietor vráti. „Mám ťa podržať na dlani? Len tu, pri zemi?“ Uzlík pozrel na jeho ruku. Potom na trávu. „Nie vyššie ako sedmokráska.“ Tomáš podsunul dlane pod drevené paličky. Zdvihol ho sotva o kúsok. Uzlík videl biely kvet tesne vedľa svojho líca. „Dosť.“ Ruky zastali. Chvost zostal ležať na zemi. Nikto sa nikam neponáhľal.
📖 4. Výška jedného kolena
Nad sedmokráskou bolo všetko takmer rovnaké ako v tráve. Iba mravec pod Uzlíkom vyzeral mimoriadne zaneprázdnene. Ťahal suchú omrvinku a ani raz sa nepozrel hore. Uzlík chvíľu sledoval jeho cestu. Potom si všimol niečo iné. Vietor ho zospodu jemne podopieral. Nie stále. Len občas, akoby si skúšal, či sa pod belasé brucho zmestí.
„Teraz ma polož,“ požiadal Uzlík. Tomáš ho položil. Uzlík skontroloval nos. Bol rovný. Skontroloval aj chvost. Sedem mašieľ. „Ešte raz,“ povedal po chvíli. Druhý raz zostal nad kvetom o trochu dlhšie. Tretí raz dovolil Tomášovi zdvihnúť ruky až ku kolenu. Odtiaľ už videl ponad trs trávy. Za ním ležalo pierko, ktoré si predtým nevšimol. „A čo keď spadnem?“ zašepkal. V bruchu mu znova zapraskalo.
„Chceš dolu?“ spýtal sa Tomáš. Uzlík sa pozrel na sedmokrásku, potom na chlapcove ruky. „Ešte ma chvíľu drž.“ Tak ho držal. Za plotom krava hlasno odfúkla. Uzlík sa strhol a Tomáš ho pomaly spustil do trávy. Chvíľu mlčali. Potom Uzlík zamrmlal: „Tá krava by mohla najprv zdvihnúť ruku.“ Tomáš sa pozrel na jej kopytá. „To by mala dosť ťažké.“
📖 5. Kúsok šnúrky
Slnko už svietilo šikmo. Tomáš si kľakol a navinul voľnú šnúrku. „Dáme si jablko?“ Uzlík však sledoval trávu. Od dolného konca lúky po nej bežala vlna. Steblá sa skláňali jedno za druhým. Vietor sa vracal. Tentoraz nikde nezastavoval. „Tomáš?“ „Áno?“ „Skúsime to po tvoje plecia. Ale zostaň blízko.“ Tomáš sa postavil. V jednej ruke držal cievku, druhou podopieral Uzlíka.
Vlna prišla až k nim. Uzlíkov chvost sa vystrel. Belasé brucho sa naplo a drevené paličky jemne zavŕzgali. Uzlík cítil vietor pod celým telom. Cítil aj to staré zvieranie, presne tam, kde sa mu stretávali paličky. „A čo keď spadnem?“ povedal. Tomáš zdvihol oči. „Som tu. Mám ťa ešte podopierať?“ Uzlíkovi sa triasla šiesta mašľa. „Ešte trošku.“ Tomáš čakal. Potom Uzlík dodal celkom potichu: „Teraz môžeš dať ruku preč.“
Dlaň klesla. Uzlík sa naklonil nabok. Chcel sa zvinúť, no vietor mu napol papier a šnúrka sa natiahla k Tomášovej ruke. Zrazu pod ním neboli prsty. Ani koleno. Bola tam tráva a biela sedmokráska. „Tomáš!“ „Držím.“ Uzlík sa zachvel od nosa po posledný uzlík. „Nepúšťaj viac šnúrky.“ „Nepustím.“ Chvíľu sa len hojdal vo výške chlapcových pliec. Potom zazrel ponad plot všetky tri kravy. „Naozaj má na hlave zemiak,“ vydýchol.
📖 6. Sedem ospalých mašieľ
Uzlík lietal nízko. Raz sa naklonil doľava, raz doprava. Keď vietor zosilnel, brucho sa mu stiahlo a zavolal na Tomáša. Chlapec vždy zdvihol tvár. „Som tu.“ Šnúrka viedla medzi nimi tenkou čiarou. Uzlík sa na ňu občas pozrel. Inokedy sledoval svoj tieň. Kĺzal sa po tráve a jeho mašle vyzerali ako malé skákajúce ryby. „Ten dole má nakrivo chvost,“ poznamenal Uzlík. „Trochu sa na teba podobá,“ povedal Tomáš.
Keď vietor začal slabnúť, Uzlík už sám požiadal o pristátie. Tomáš pomaly navíjal šnúrku. Mama prišla bližšie a zachytila šarkana do otvorených dlaní. V tráve ho potom pošteklila sedmokráska. Bol celý. Aj unavený. Tomáš mu uhladil chvost a spočítal mašle. Jedna, dve, tri, štyri, päť, šesť, sedem. Šiesta zostala krivá. Uzlík si ju pritiahol bližšie k bruchu.
Domov ho niesli otočeného tvárou k oblohe. Už nebola taká svetlá. Nad strechou sa ukázal mesiac, tenký ako odstrihnutý necht. „Zajtra možno zostanem najprv pri sedmokráske,“ zamrmlal Uzlík. „Dobre,“ povedal Tomáš. Doma ho položil na policu, chvostom k posteli. Uzlíkovi pri spomienke na výšku ešte trochu zašušťalo v bruchu. Pozrel na navinutú šnúrku vedľa seba. Tomáš zívol. Za oknom vietor obrátil jeden list a potom nechal záhradu na pokoji. Sedem mašieľ pomaly ovislo cez okraj police.
✨ Knihy, ktoré k tejto téme odporúčame
💡 Tip pre rodičov: Po dočítaní ponúknite vášmu dieťaťu tri otázky bez hľadania správnych odpovedí: Čoho sa Uzlík najviac bál? Čo urobil Tomáš, keď sa Uzlík zvinul? Čo by si chcel, aby som urobil, keď sa niečoho bojíš ty?
Vytvorte knihu, v ktorej je hlavnou postavou vaše dieťa »
