Jesenná tekvicová rozprávka: Domček pod krivým bruškom
Na konci poľa, tam, kde sa hriadky stretávali so šípkovým kríkom, zostala jediná tekvica. Mala široký plochý spodok a jedno bruško vyhnuté nabok. Pod tým bruškom bola priehlbina, akoby sa tekvica kedysi rozhodla obrásť malý kopček zeme a potom si to rozmyslela. Teraz v priehlbine ležal žltý list. Keď zafúkal vietor, jeho stopka sa trochu zachvela, ale list zostal na mieste.
Celý deň po poli chodili ľudia s košíkmi. Odnášali veľké tekvice, malé tekvice aj také, ktoré sa zmestili do jednej dlane. Napokon zavŕzgalo koliesko posledného vozíka. Kroky sa vzdialili, bránka cvakla a nad prázdnymi hriadkami sa začal rozprestierať jesenný večer.
📖 1. Posledná na poli
Tekvica si pamätala každého, kto sa pri nej zastavil. „Táto nie je okrúhla,“ povedal muž s veľkým košíkom. „Na náš veniec potrebujeme menšiu a guľatú,“ povedala žena v zelených čižmách. Jedno dieťa si k nej čuplo a položilo jej na bruško dlaň, ale aj ono napokon odišlo s inou. Tekvica sa pozrela na prázdne miesto po svojej susedke. Ešte ráno sa ich listy dotýkali. Teraz medzi suchými stonkami ležala iba zem, tmavá a trochu hrboľatá.
„Možno som mala rásť na druhú stranu,“ povedala tekvica. Skúsila sa pootočiť, len celkom máličko. Nepodarilo sa jej to. Jej široký spodok pevne sedel v hriadke. Nad poľom preleteli tri vrabce a pristáli v šípkovom kríku. Chvíľu sa dohadovali o jednej vetvičke, potom stíchli. Tekvica počúvala, či sa ešte nevracia vozík. No od bránky už nič neprichádzalo. Iba vietor obracal zabudnuté listy a kdesi pri plote zavŕzgal suchý makový struk.
Jeden bukový list sa prikutáľal až k tekvici. Obišiel ju, zachytil sa o stopku a znovu odletel. Žltý list pod bruškom sa ani nepohol. „Tebe sa nechce?“ spýtala sa ho tekvica. List neodpovedal. Ležal v priehlbine, kam vietor nedočiahol. Tekvica sa naň chvíľu dívala a potom privrela oči. Šuch, šuch, tíško. Tak si vietor prechádzal po poli, akoby uhládzal veľkú pokrčenú perinu.
📖 2. Návšteva s mokrými labkami
Tekvicu prebudilo jemné škrabkanie. Pred ňou stála poľná myška a prednými labkami držala steblo trávy. Na konci stebla sa hompáľala kvapka. Myška mala mokré fúziky aj chvostík. „Nevieš, kde by sa dalo chvíľu posedieť?“ spýtala sa. „V mojej jamke je voda. Najprv tam bola len troška, ale teraz mi pláva aj posteľ.“ Položila steblo na zem a vytriasla si z uška drobnú kvapku. Potom sa obzrela späť k hriadkam, kadiaľ prišla.
„Na mne asi nie,“ povedala tekvica. „Som krivá. Zošmykla by si sa.“ Myška zdvihla hlavu, prešla popri jej boku a zrazu zmizla. Tekvica cítila iba ľahučké pošteklenie pri spodnom okraji. „Kam si sa podela?“ „Sem,“ ozvalo sa spod bruška. „Je tu list.“ Myška vykukla z priehlbiny. Najprv sa objavil ňufáčik, potom dve okrúhle ušká. „A zem je suchá. Môžem?“ „Môžeš,“ povedala tekvica. Myška si utrela labky o okraj listu a opatrne sa posadila.
Chvíľu nepovedala nič. Len si jednu po druhej čistila labky a uhládzala mokrú srsť na lícach. Potom sa natiahla po steblo, ktoré nechala vonku. Zasunula ho vedľa listu, aby jej neuletelo. „Z toho mala byť nová prikrývka,“ vysvetlila. „Ale jedno steblo je málo.“ Tekvica sa započúvala do poľa. Vietor sem-tam priniesol suchú trávu a zasa ju odniesol. Šuch, šuch, tíško. Pod krivým bruškom sa nepohol ani konček myškinho fúzika.
📖 3. Posteľ, ktorá neodletí
„Pri plote zostalo trochu slamy,“ povedala tekvica. „Videla som ju, keď nakladali vozík.“ Myška vystrčila hlavu. K plotu to bolo na jej malé labky ďaleko, ale medzi hriadkami už nestáli nijaké košíky. Rozbehla sa po najbližšie steblo a vrátila sa s ním v papuľke. Potom priniesla druhé. Tretie bolo také dlhé, že sa jej cestou zachytilo o kamienok. Myška cúvla, obišla ho a dotiahla steblo až pod tekvicu. Tam si konečne vydýchla.
„To sa ti do postele nezmestí,“ poznamenala tekvica. „Zahnem ho,“ povedala myška. A naozaj: steblo ohla popri stene priehlbiny, kratšie kúsky poukladala krížom a doprostred vtlačila žltý list. Vzniklo malé hniezdo s vyvýšeným okrajom. Myška doň vliezla, otočila sa a zase vyliezla. „Ešte niečo mäkké.“ Pri šípkovom kríku našla chumáč suchej trávy. Niesla ho pred sebou ako obrovské fúzy, takže jej tekvica musela hovoriť, kadiaľ má ísť, aby nezakopla.
Keď bola posteľ hotová, prišiel silnejší vietor. Suchá stonka vedľa hriadky sa sklonila tak nízko, až sa dotkla zeme. Myška sa chytila okraja hniezda. „Neodkotúľaš sa?“ spýtala sa. Tekvica zatlačila svojím širokým spodkom do pôdy. „Skús sa o mňa oprieť.“ Myška pritlačila obe labky na oranžovú stenu. Tlačila aj plecom. Tekvica sa nepohla. „Dobre,“ vydýchla myška a pustila slamu. Vonku odletel ďalší list, ale jej posteľ zostala presne tam, kde si ju ustlala.
📖 4. Dážď na oranžovej streche
Prvá kvapka dopadla tekvici na stopku. Druhá jej stiekla po chrbte. Potom sa rozpršalo tak jemne, akoby ktosi nad poľom preosieval vodu cez sitko. Myška sledovala okraj priehlbiny. Kvapky sa zbierali na vyhnutom brušku, skĺzli po jeho bokoch a vpíjali sa do zeme ďalej od postele. Jedna zostala visieť rovno pred vchodom. Myška v nej na okamih uvidela maličké obrátené pole. Potom kvapka spadla a na jej mieste sa začala pomaly zväčšovať ďalšia.
„Počuješ to?“ spýtala sa myška. „Počujem dážď,“ povedala tekvica. „Ja počujem strechu.“ Myška si ľahla na bok a podložila si líce labkou. Chvíľu počúvala jemné klopkanie, potom vstala a posunula jedno steblo, ktoré ju pichalo do chrbta. „Teraz je to dobré.“ Tekvica chcela prikývnuť, ale nevedela ako, a tak iba ticho povedala: „Dobre.“ Za šípkovým kríkom sa rozsvietilo okno domu. Z diaľky vyzeralo ako malý žltý štvorček položený do večera.
Dážď postupne slabol. Vrabce v kríku si našuchorili perie a posunuli sa bližšie k sebe. Myška vyšla len na jediný krok, aby sa napila kvapky z konca trávy. Potom sa vrátila rovnakou cestou. Nemusela hľadať vchod: stačilo zabočiť popri širokom spodku a vkĺznuť pod vyhnuté bruško. „Zajtra si prinesiem ešte jedno steblo,“ zamrmlala. „Ku vchodu.“ Šuch, šuch, tíško. Tentoraz to nebol vietor. To si myška priťahovala žltý list bližšie k sebe.
📖 5. Pod krivým bruškom
Nad poľom sa zotmelo. Hriadky už nebolo dobre vidieť a plot sa zmenil na rad tenkých tieňov. Len tekvica zostávala v šere trochu svetlejšia než zem okolo nej. Pod bruškom mala suché hniezdo, v hniezde myšku a vedľa myšky miesto na chvostík. Myška si ho najprv položila cez labky. Potom si ho schovala pozdĺž tela. Nakoniec sa ešte raz pomaličky otočila, až jej všetko sedelo tak, ako malo. Zo slamy trčal jediný neposlušný konček.
„Už spíš?“ zašepkala tekvica. „Ešte nie celkom,“ odpovedala myška. „Počítam kvapky.“ Zo šípkového kríka jedna spadla. Potom druhá. Na tretiu bolo treba dlho čakať. Medzitým sa v dome za poľom zatiahla záclona a žlté svetlo zmäklo. Myška si zívla tak naširoko, až sa jej zachveli ušká. „Ak príde ďalšia kvapka,“ zamrmlala, „nemusíš mi o nej hovoriť.“ Tekvica zostala nehybne sedieť na svojom širokom spodku. Posledná voda jej pomaly schádzala po chrbte.
Vietor ešte raz prešiel po prázdnych hriadkach. Pri plote pohol steblom, pri kríku obrátil list. Pod tekvicovým bruškom však zostalo ticho. Myška už spala s ňufáčikom schovaným v mäkkej tráve. Jej drobný bok sa dvíhal a klesal. Tekvica zavrela oči. Nad stopkou jej visela jedna hviezda a ďalšie sa ukazovali pomaly, jedna po druhej. Nikam sa už nešlo. Nič nebolo treba priniesť. Šuch, šuch, tíško. List sa dotýkal slamy. Slama sa dotýkala teplého kožúška. A pod krivým bruškom sa pokojne spalo.
💡 Tip pre rodičov: Ak vaše dieťa ešte neospalo, skúste tri otázky: Prečo myška zostala práve pri tejto tekvici? Čo jej udržalo posteľ suchú? Čo by si jej priniesol alebo priniesla ty? Ak už drieme, nechajte rozhovor na ráno. Vo vlastnej verzii môže byť hlavnou postavou vaše dieťa: nájde tekvicu, všimne si mokré myškine labky a pomôže jej pod bruškom vystlať hniezdo.
Vytvorte knihu, v ktorej je hlavnou postavou vaše dieťa »
